Joe Preston. „Akuma No Kuma“, zlý medveď, ako mu hovorí Atsuo z BORIS. Bývalý člen MELVINS a EARTH (v dobe debutu „Extra-Capsular Extraction“), spolupracovník SUNN O))) na oboch „Whites“ a zároveň duša i telo jednočlennej kapely THRONES.

Na jeho viedenský koncert (po boku experimentálneho dua GROWING) sme sa išli pozrieť hlavne zo zvedavosti, zistiť pod čo sa táto legenda podpisuje dnes – veď s THRONES (fungujúcimi už od roku 1994) začal koncertovať po päťročnej pauze len minulý rok a svoj kultový status si získal nahrávkami starými vyše 15 rokov.

V klube Fluc, nachádzajúcom sa v takmer nezrekonštruovanom bývalom podchode pod obrovským kruhovým objazdom vedľa slávneho Prátru sa začínalo nezvykle až o pol jedenástej. GROWING je dvojica gitaristov a nezpočet efektov. Hravé skladby, postavené do veľkej miery na hre so zvukmi na stupnici od triviálnych nápevov po noise, striedavo bavili (v momentoch doslova veselých dialógov medzi gitarami) a pôsobili neusporiadano a „preimprovizovane“ (vtedy, keď sa nástroje viac prehlušovali, než doplňovali). Set GROWING zaujal hlavne tým, čo sa dá z gitary dostať, ak ju hudobníci začnú používať inak, než je bežné – miestami išlo o pravý vizuálny zážitok. Zhruba päť skladieb na ploche zhruba polhodiny však ubehlo ako voda a tradičný rakúsky cigaretový opar, vyfukovaný prekvapivo početným publikom (prišlo viac hláv, než na JESU či CULT OF LUNA), začal hustnúť v očakávaní hlavnej hviezdy.

Joe Preston v outfite kamionistu tesne pred dôchodkom sa na maličkom pódiu objavil okamžite, v role vlastného bedňáka si pozapájal efekty, vybalil basgitaru a po kratučkej skúške rozpútal doslova peklo. Dohady o tom, či sa THRONES budú prezentovať skôr minimalistickým experimentálnym rockom alebo doommetalom, zvalcovala hneď prvá skladba. Vynikajúci, no na samú hranicu znesiteľnosti vytiahnutý zvuk bol delovou guľou prepletajúcich sa prednahratých zvukov (včetne akýchsi intier), automatickej rytmiky a hlavne týranej zboostrovanej basy, do ktorej to skutočne medveďa pripomínajúci Preston bez prestania rezal.

Prvá polovica trištvrtehodinového setu sa niesla na vlne extrémne špinavého stoner/sludge metalu. Zvoľnenie prišlo v druhej tretine koncertu počas akejsi „drone“ kompozície, inštrumentálnej, viac abstraktnej a menej (ehm) pesničkovej. Záverečný song (pridávať sa nemohlo zrejme preto, že v klube o polnoci začínal ďalší program) sa opäť niesol v „rockandrollovom“ duchu, z Prestonovho hrdla sa dokonca dostal celkom úspešný pokus o fistulový „jačák“.

THRONES jednoznačne predčili očakávania. Neandertálsky primitívny koncert (sám Preston vyzeral ako pračlovek, zvierajúci v pazúroch kus dreva) bol ťažkým sústom, totálne nekompromisnou ukážkou tvrdosti hudby, pohybujúcej sa ďaleko za hranicou, ktorú je mnoho fanúšikov „ťažkého“ metalu schopných akceptovať. Napriek tomu sa Prestonovi podarilo neskĺznuť do samoúčelného generovania hluku za každú cenu, naopak – každá skladba sa skladala z vrstiev, precízne do seba zapadajúcich. Bol to pekný večer.